NANÚTENÝ ŽENÍCH.

Lucia sa znovu prebrala zo snívania svojej minulosti a všetko jej pripadalo ako sen. Zdalo sa jej, že to bolo len včera, ale od toho času už ubehlo niekoľko rokov.

Odložila žehličku. kulmovacie želiezka a obliekla sa, lebo stretnutie malo byt už o hodinu. Nakoniec sa ešte napudrovala, naparfumovala a bola hotová.

Keď barón zaklopal na dvere Luciinej izby, bola už ustrojená. Bezvýznamne sa na ňu usmial a povedal :

„ Tu nás počkajte vo forcímre. Privediem vám toho lesníka a predstavím vám ho. Potom ho vezmete dnu a dojednáte sa s ním.“

Asi o desať minút doviedol barón dosť nízkeho až malého chlapa v lesníckej uniforme a pozdravil Luciu :

„ Dobrý deň, slečna ! Predstavujem vám lesníka Nagya. Pozhovárajte sa s ním “ a odišiel.

Lucia sa ocitla s neznámym mužom sama. Podala mu ruku, ktorú on uchopil ako medveď do svojej širokej tlapy a stisol jej ju po sedliacky.

„ Nech sa páči,“ pozvala cudzieho muža dnu. „ Nech sa páči sadnúť.“

Keď si muž sadol, Lucia si sadla naproti a začali si obzerať jeden druhého. Jánoš Nagy tam sedel naproti nej s otvorenými ústami a s prestrašenou tvárou i pomyslel si :

„ Je toto možné, že tá krásna slečna má byť mojou manželkou, alebo sa mi to len sníva ?“

Lucia mala na sebe oblečenú krásnu bielu, ligotavú blúzku s bohatým naberaním oplecka a veľmi peknú tmavomodrú sukňu. Vlasy mala rozpustené na pleciach, vzadu stužkou trochu stiahnuté. Jej mandľové oči sa tak pozerali, že Jánoš nemohol vydržať ich pohľad. Pod blúzkou sa jej oblilo dosť bujné poprsie, čo bolo vtedy v móde. Lucia bola pôvabná.

Jánoš tam sedel bez slova a nevedel, kam má Luciu zaradiť. Myslel si, že je zaiste bohyňa alebo prinajmenšom lesná víla.

Lucia bola so svojím úsudkom hneď hotová i pomyslela si :

„ Kvôli tebe som sa nemusela vôbec strojiť, ty truľo jeden !“

Jánoš Nagy bol malý chlap s dosť veľkou hlavou a širokými plecami. Z tváre mu trčal široký nosisko, v ktorom boli veliké dieriská. Lucii ako lekárke sa zdalo, že mu vidí kdesi až do útrob mozgu. Hoci už bol dlhší čas v cudzej miestnosti, klobúk mal ešte stále na hlave. Ako tak sedel s lesníckou štetkou za klobúkom, pripadal jej ako malý sud, do ktorého opačným koncom strčili metlu i pomyslela si :

„ Ako sluha môžeš byť jedinečný, ale ako manžel ? Fuj !“

Horár tam sedel síce ustrojený, fúzy mal vykrútené dohora ako dva červíky i uniforma mu dosť dobre sedela, len keby nemal taký hlúpy výraz tváre.

Keďže nevedel prísť k slovu. začala ona. a to z mosta doprosta. S takými ľuďmi treba jednať stručne a otvorene :

„ Čo vám rozkázal pán barón ?“ opýtala sa Lucia.

 „ Nnnno rrozkakázzal mmi, že-že si-si vás mmám vziať za-za manželku.“

„ Pre pána Jána ! Veď tento chlap má dysfémiu,“ pomyslela si a opýtala sa ho ďalej : „ A povedal vám, pán barón, v akom stave som ? Že si budete brať ženu, ktorá čaká dieťa ?“

„ Pp-pravdaže mi povedal. Povedal mi o vás všetko.“

„ A chcete si ma vziať takú, aká som ?“

„ Pravdaže chcem. Veď vy ste krásna, učená a múdra žena. Nezaslúžim si vás, aj keby som vás bral s piatimi deťmi, a nieto s jedným zatiaľ nenarodeným. A potom, poddaný musí brať, čo mu veľkomožní páni dávajú. Dávať, čo od neho pýtajú. Poddaný sa nesmie pýtať, či je to alebo ono v požehnanom stave, poddaný musí poslúchnuť.“

„ Koľko máte rokov, pán Nagy ?“

„ Trrridsaťsedem.“

„ Tak teda, chceli by ste si ma vziať za manželku ?“

„ Jáj, že či chcel ?! Slečna, uisťujem vás, v prípade, že sa zoberieme, budem sa starať o naše manželstvo ako statočný manžel. Budem sa usilovať, aby v našom   manželstve nič nechýbalo. Ďalej vám sľubujem. že vás budem brániť pred nepriateľom a dieťa, ktoré sa vám narodí, budem vychovávať ako svoje vlastné, lebo vy za to nemôžete, čo sa stalo, tak ako ja nemôžem za to, že si vás beriem. A preto si my dvaja ako poddaní musíme nájsť cestu jeden k druhému a pomáhať si, pretože ako vidím, vy ste učená žena. Očakávam od vás, že vy budete viesť mňa a nie ja vás. Myslím si, že nám bude spolu dobre.“

Tu Lucia v zajakavom horárovi objavila prekrásnu dušu. Tie slová ju trochu dojali. Chvíľu bolo ticho ako pred rozhodnutím súdu. Luciu lákali opálové bane na Dubníku. Veď z Dubníka je len krok na     Juskovu Vôľu a práve cez Juskovu               Vôľu prechádzala jedna z opálových ciest na východ do Poľska a Ruska. Pozrela sa lepšie ešte raz na zajakavého horára. Videl sa jej dosť slušný i rozumný. Jeho čudné správanie na začiatku stretnutia si vysvetľovala tak, že ho očarila svojou strojenou krásou, až napokon povedala :

„ Dovoľte mi, pán Nagy,  aby som aj ja vám niečo sľúbila, tak ako sa hovorí, niečo za niečo. Sľubujem vám, že v prípade uskutočnenia nášho manželstva vám budem vernou manželkou. Budem sa o vás dobre starať, aby ste neľutovali, že ste si ma vzali. Tu je moja ruka .“

Potom sa dvojica radila asi pol hodinu, ako si zariadia svoju domácnosť.

Lucia otvorila skrinku a až teraz dala na stôl fľašu vína s dvoma pohármi.

„ Na zdravie ! Na naše šťastné manželstvo !“ Potom sa začala horára vypytovať: „ Máte kravičku ?“

„ Nemám, ale mám pridelené pasienky a lúky na kosenie. Dali by sa tam urobiť aj políčka.“

„ Ani ošípanú a sliepky nemáte ?“

„ Nemám, lebo na to treba gazdinú a ja som sám.“

„ Psa máte ?“

„ Veru ani toho nemám. ”

„ Tak sa mi vidí, že budeme musieť začínať z ničoho. Ale nebojte sa, ja to všetko z baróna vypumpujem. Pán Nagy ! Dovoľte mi ešte položiť vám poslednú otázku. Koľko vám barón sľúbil za to, že si ma vezmete ?“

„ Tridsať zlatých.“

„ Teraz si nalievajte a popíjajte víno. Ja sa idem s barónom dojednať. Chcem z neho vytiahnúť čo najviac.“

Zatiaľ čo novopečený ženích Nagy si popíjal vínko. Lucia sa jednala s barónom.

„ Tak čo? Ako sa vám páči ten lesník ? Dojednali ste sa, slečna Lucia ?“ opýtal sa barón, len čo Lucia zavrela za sebou dvere.

„ Ešte sme sa nedojednali. Po prvé, Jánoš  Nagy nie je lesník, ale len obyčajný chudobný horár. Po druhé je hlúpy ako klát a zajakáva sa. Po tretie, horár Nagy má taký malý plat, že sotva uživí manželku s dieťaťom.

Barón pomaly zakašľal. Obával sa, že mu tá vec nevyjde. Lucie sa chcel totiž zbaviť za každú cenu. Mal obavy, že by ho dala na súd a preto povedal :

„ Pozrite sa, slečna Lucia ! Máte už tridsať rokov a pritom sa vydať musíte čím skôr. Je síce pravdou, že horár Nagy nemá veľký plat, ale vypomôžem vám. Ak si ho vezmete. dám vám stopäťdesiat zlatých a som ochotný vám v budúcnosti dať ďalšie.“

„ To chce pevnú a konečnú cifru, pán veľkomožný. Ráčte uvážiť, že dieťa, ktoré nosím pod srdcom, je vaše, z vašej krvi. Bude potrebné ho živiť a vychovávať. Bola som vám vedúcou chyžnou i milenkou dovedna. Vyliečila som vám dobytok od prašivosti, ináč by bol zahynul. Pomáhala som vašim bírešom, liečila som ich rodiny, trhala boľavé zuby a asistovala pri ťažkých pôrodoch ich manželiek.“

„ Ale, veď ja vaše zásluhy uznávam, slečna Lucia. Urobím vám aj malú svadbu na Dolnom majeri, alebo povedzte niečo vy, s čím by ste boli spokojná ?“

„ Poviem vám pravdu, pán veľkomožný. Horár Nagy sa mi nepáči. Keď sa za neho vydám, urobím to len preto, že sa musím vydať čím skôr. Ale tu ide o dieťa. Chcem, aby som mala zabezpečené aké-také minimum, keď budem musieť horára opustiť.“

Lucia by bola ešte hovorila, ale barón ju prerušil :

„ Povedzte už konečnú cifru. Počúvam vás, slečna Lucia.“

„ Chcela by som dvestopäťdesiat zlatých, jednu kravičku, ktorú si sama vyberiem. Jednu prasnú ošípanú, jedného skroteného a cvičeného vlka i poživeň. Nejakú múku, zemiaky a konský povoz, ktorý by to všetko odviezol na Juskovu Vôľu. A ako ste už ráčili sľúbiť, pán veľkomožný, tú malú svadbičku. Peniaze chcem ihneď, ale tak, aby horár Nagy o nich nevedel. Ak sa mi manželstvo vydarí, peniaze dám do spoločnej domácnosti. Ale ak sa nevydarí, budem ich mať pre začiatok, než mi dieťa podrastie.“

Barón to všetko zapisoval.

„ Kravičku chcem preto, aby dieťa malo mlieko. Ošípanú preto, aby bolo masti a psa chcem preto, aby ma mal v pralese kto brániť. To by bolo všetko, vaša veľkomožná výsosť.“

Keď Lucia svoje požiadavky skončila. barón trochu premýšľal a potom povedal :“ Ej, aleže ste múdra a vypočítavá, slečna Lucia. To sa teda musí nechať. Aká škoda, že ste nízkeho rodu, ináč by som si vás rozhodne zobral za manželku.“ Potom vstal spoza stola a vyhlásil. „Kravičku dostanete, akú si vyberiete. Ošípanú tak isto, ale cvičeného vlka vám dať nemôžem. Psy sú majetkom grófa Barkóciho.“

„ Ale cvičená vlčica Zora, je pána veľkomožného. Ak by mi tú ráčili dať, vaša dobrotivosť.“

„ No, tak vám ju dám. Je síce už staršia, ale v pralese vám urobí dobrú službu. Čo sa týka peňazí, aj tie dostanete. Dobre ste si to vyhútali. Toľkoto sa platí za takéto defekty a ja vás nechcem oklamať. Svadbičku vám tiež urobím na Dolnom majeri v Rozhanovciach, ako som vám už sľúbil. Darovaciu listinu na kravičku a ošípanú dám napísať na obidvoch manželov a peniaze vám vyplatím ihneď, len čo pisár napíše zmluvu, že už odo mňa nebudete nič ďalšie vymáhať. Mimochodom Jánoš Nagy dostane tridsať zlatých na výdavky. Okrem toho mu dám jednu modernú pušku, ktorá sa nabíja zozadu. Tých dvestopäťdesiat zlatých vám vyplatím ihneď, ale mám jednu podmienku, že svadbu budete mat už v nedeľu. Dnes je pondelok. Vo štvrtok je sviatok, vtedy budete mať prvú ohlášku. V nedeľu bude druhá, za tretiu zaplatím a zároveň budete mať aj svadbu.“

„ Ak to všetko stihneme, súhlasím,“ ozvala sa Lucia.

Barón zazvonil do vedľajšej kancelárie a hneď sa vo dverách ohlásil jeho tajomník.

„ Napíšte zmluvu a súčasne aj darovaciu listinu na jednu kravičku i ošípanú.“

Tajomník doniesol z vedľajšej kancelárie už hotovú zmluvu a barón mu rozkázal :

„ Zavolajte ešte starého juráta za svedka.“

Keď už boli v kancelárii dvaja úradníci, barón otvoril trezor a Lucii vyplatil dvestopäťdesiat zlatých. Podpísala zmluvu a taktiež ju podpísali aj dvaja svedkovia.

Barón prepustil juráta a Lucii sa opýtal :

„ Ste spokojná, slečna ?“

„ Áno, som veľmi spokojná, vaša výsosť. Ďakujem vám veľmi pekne.“

„ A teraz ma na rozlúčku pekne pobozkajte rozkázal barón.“ Moment, ešte som vám dlžen plat do 1. júna. Tu máte svoj mesačný plat. Slečna Lucia, v tejto chvíli ste voľná a môžete si ísť strojiť svadbu. Ešte vás poprosím, odovzdajte kľúče a poukazujte svojej nástupkyni všetko, čo má vaša budúca kolegyňa vedieť.“

Barón zazvonil a po zaklopaní sa vo dverách objavila veľmi pekná dievčina. Skôr ešte dieťa ako dievča a barón povedal :

„ Slečna Lucia ! Toto je vaša nástupkyňa. Odovzdajte jej kľúče a poučte ju, čo má robiť. A povedzte, aké budú jej povinnosti.”

Keď Lucia odišla so svojou nástupkyňou, dievča sa jej predstavilo :

„ Som Klára Szetešiová.“

Lucia si v duchu pomyslela :

„ Barón tentoraz dostal chuť na kuracinku.“

Lucia bola u baróna vyplatená a voľná. Ešte toho istého dňa si zbalila svoje veci a dala ich odviesť na Dolný majer do Rozhanoviec. Tam si začala chystať svoju svadbu. No a okrem svojich vecí si so sebou zobrala aj vlčicu Zoru.