perun

PREDHOVOR.

Predstavovať nejako zvlášť. precízne širokej svetovej verejnosti slovenský Dubník a jeho drahý opál hádam ani nie je potrebné. Veď opálové drahokamy z Dubníka poznali po celé stáročia skoro všetky bohaté ženy takmer na celom svete. Po celé stáročia nosili opálové šperky kráľovné, princezné a tisíce bohatých žien v mnohých krajinách i na rôznych kontinentoch sveta. Nájdeme ho na mnohých šperkoch z dávnej minulosti. V Budapeštianskom múzeu sa nachádza krásny náhrdelník nesmiernej umeleckej hodnoty kráľovnej Izabely z roku 1540, v ktorom sú osadené drahé opály z Dubníka. Je ho možné nájsť v pontifikačných prsteňoch pradávno zašlých pápežov. Tieto drahokamy sa taktiež našli v ozdobách starovekých pohanských bohýň. Drahé opály sa našli osadené aj na čelenke slávnej kráľovnej Kleopatry. Odkiaľ sa tam vzali, to sa už hádam nikdy nedozvieme. Od roku 1922 sa dubnicky opál prestal dolovať, ale má vo svete ešte taký cveng, že stačí spomenúť Dubník s jeho drahým opálom a celá verejnosti hneď zbystrí pozornosť, kdekoľvek sa táto  správa  objaví,  pretože  sa  doloval veľa-veľa storočí. Začiatok ťažby je zastretý hmlou dávnej minulosti. Nik presne nevie, koľko storočí sa doloval. Bádatelia mohli zistiť iba to, že opál sa doloval najmenej šesťsto až sedemsto rokov pred ich výskumom. Ale moderný prieskum rôznych štôlní. štôlničiek a píng, ktorých je tam na tisíce, posunul začiatok ťažby dozadu. Odborníci sú toho názoru, že začiatok primitívnej ťažby opálov na lokalite možno smelo posunúť, do rokov sedemsto až osemsto nášho letopočtu. Drahý opál z Dubníka sa teda exploatoval celé stáročia. Po celé dlhé stáročia však na ňom bohatli len cudzinci a Slovák mohol byt iba opálokopom.  A nielen to. Slovák nesmel mať ani svoju vlastnú slovenskú reč. Jeho reč mu cudzinci brali a namiesto nej mu strkali do úst reč cudziu. Dobre ho nezahrdúsili cudzou rečou na jeho území a v jeho domove .Už dávno bolo potrebné písať romány o drahých opáloch z Dubníka v slovenčine, ale nemal kto, lebo slovenská spisovná reč je veľmi mladá a cudzinci, ktorí po celé stáročia opál dolovali, radšej nič nepísali. Všetko tajili a maskovali. Stačilo im, že zhrabli milióny a boli bohatí. Pri čítaní románu „OPÁLOVÁ PRINCEZNÁ“ si mnohí citliví čitatelia aj trochu zaslzia. Nech mi teda prepáčia, lebo ja to ináč napísať neviem, pretože okrem slávy drahého opálu z Dubníka vytieklo pre jeho bohatstvo aj veľa krvi. No a tam kde tečie krv, musia tiecť aj slzy. Akože ináč?!Všetky figúrky, ktoré tu autor bude posúvať na románovej šachovnici, kedysi žili a tešili sa zo života. Trocha fabuly, humoru a satiry v knihe je len hnacím motorom čítania. Materiály.  z ktorých bol tento román napísaný sú tak rozsiahle, že autorovi trvalo štyridsať rokov, kým to všetko vypátral a pozliepal torzovítú  reťaz prameňov, nakoľko drahý opál na Dubníku sa ťažil   veľa   storočí. Po dobyvateľoch a zvlášť po veľkoobchodníkoch zostalo len veľmi málo správ a takmer nijaké údaje o náleze tohto drahokamu. Všetko to zostalo utajené. Od roku 1790 až do roku 1922 dva razy ťažil opál sám erár. Z tohto obdobia poznáme o náleze drahého opálu na Dubníku veľa údajov. V   roku  1970   vyšla  kniha   „HISTÓRIA  DRAHÉHO  OPÁLU Z DUBNÍKA“  od  DR.  Štefana  Budkoviča  ako bádateľská práca. Týmto dielom napísaným v slovenčine sa zhrnuli aspoň torzovite vedomosti o ťažbe drahých opálov na Dubníku. Dovtedy ako celok nebolo v našej reči zhrnuté takmer nič. Lenže aj tak ostali v histórii ťažby veľké medzery, lebo na lokalite sa ťažilo primitívnym spôsobom niekoľko storočí a banským spôsobom skoro poldruha storočia, možno aj viac. V jeho práci sa dozvieme veľa o tom. ako a kto ťažil opál na  Dubníku.  Ale  o  tom,  ako  sa  ľudia  na  tomto drahokame  zabíjali, podobne ako na ďalekom  západe pre diamanty a zlato, niet ani zmienky. To obsahujú už iné dokumenty, roztrúsené v súdnych zápisniciach šarišskej, košickej a zemplínskej župy i v celej Európe. Viac ako päťdesiat rokov bolo potrebných na to, než sa mohol dopísať posledný riadok románu „OPÁLOVÁ PRINCEZNÁ“. V skutočnosti sa tento príbeh začal písať v duchu ešte v roku 1923. po skončení prevádzky opálových baní. Znamená to teda, že čitateľ má pred sebou viac ako polstoročnú prácu autora. Iniciátormi tejto knihy boli dvaja starci a to Alexander Parius a Alexander Szembratovics, ktorí svojím rozprávaním dali základ tejto knihe ešte v roku 1923 na stretnutí prvého roku po zastavení prevádzky baní.

Skôr než začnete čítať túto knihu, vedzte, že čas. ktorý pri nej strávite, tak ako pri čítaní akejkoľvek inej knihy, sa Vám už nikdy nevráti, a preto sa pousilujem, aby ste tento čas neľutovali

Autor knihy