SIROTA Z ĽAŠE, SPOMÍNAJÚCA SI NA SVOJE DETSTVO.

Na svet prišla dňa 13. decembra 1797, v horárni neďaleko Nového mesta pod Šiatrom. V ten deň je v kalendári meno Lucia, preto ju aj tak nazvali.

Jej otec bol lesníkom a pochádzal z Brenerského priesmyku medzi Rakúskom a Talianskom.

Matka bola pôvodom Slovenka – sirota a pochádzala zo sirotinca v Lelenci neďaleko Košíc.

Keď mala Lucka šesť mesiacov, jej otca preložili do Slanských hôr do horárne na Ľaši medzi Dubníkom a Zamutovom. Pôvodom bol taliansky Nemec a menoval sa Luigi Mazary Keller. ( Ktoré priezvisko je prvé, to sa z torzovitých materiálov nedalo zistiť. )

Lucka mala už dva roky, keď ktosi jednej augustovej noci beštiálne zavraždil jej rodičov a dvoch súrodencov.

Stalo sa to asi takto:

9. augusta 1799 lesovňu na Ľaši navštívili neznámi banditi. Podarilo sa im otráviť dvoch psov a potom si nožom cez škáru vo dverách odstrčiť závoru. Otvorili  dvere do pitvora i do izby a skôr než sa horárovci stačili zobudiť, bolo už po všetkom.

Páchatelia nechali po sebe štyri mŕtvoly, a to lesníka, jeho manželku a dve deti, desaťročného Luigiho a osemročnú Pollu.

Dvojročnú Lucku vrahovia nezbadali, lebo spala v zasúvacej postieľke a pri trme – vrme sa postieľka zasunula pod posteľ, kde spali  jej rodičia, a tak dievčatko nenašli. Zaiste by ho neboli ušetrili.

Po tomto ohavnom čine páchatelia podpálili seno na pôjde a lesovňa začala horieť. No asi za desať minút sa privalila búrka a lejak oheň uhasil.

Prvý, kto zbadal zhorenú lesovňu na Ľaši bol Mikuláš Kuruc. Bolo to na druhý deň ráno po tejto tragickej noci. Slniečko už bolo vysoko. Z prírody sa ešte parilo, lebo v noci bol veľký lejak.

Horár Kuruc vystúpil na hrebeň Šimonky zo severnej strany od Hermanoviec. Na hrebeni Šimonky bola hranica jeho revíru. Všade dole bola ešte hmla z dažďa. Keďže pre hmlu nič nevidel. sadol si- na peň, vybral z plecniaka slaninku s chlebom a začal raňajkovať. Asi po pol hodine, keď sa trochu hmla zodvihla, obdivoval krásu Vysokých Tatier. Bolo to romantické ráno. Zrazu spozoroval, čo sa stalo, lebo hmla sa už celkom rozplynula a prekvapene zvolal :

„ Čo je to ?!“

Prizrel sa lepšie a zbadal. že lesovňa na Ľaši nemá strechu. Odtiaľ vystupovala akási para a dym. Pozrel sa na ňu a monologicky povedal :

„ Áno, je to jasné. V noci zhorela lesovňa na Ľaši !“

Zavrel nožík, odložil do plecniaka chlieb so slaninou, prehodil si pušku na chrbát a povedal si :

„  Tu treba konať !“

A už sa aj hnal ako blesk dole štítmi Šimonky. Prebehol cez čelo, zahol doľava smerom na Zamutov, preskočil    Červený potok a chvíľu bežal po vozovej ceste. Potom zahol doprava na vyšliapaný chodník. Asi za desať minút sa mu začala vynárať spomedzi dubového lesa lúka na Ľaši. Hneď na začiatku lúky bol pozemok, na ktorom bolo v krížoch poukladané obilie.

„ Je to jasné,“ povedal horár Kuruc.“ Lesovňa zhorela a nikoho nevidno. Čo sa stalo s Mazaryho rodinou ?“

Horár zahol doľava a prebehol  popod ohorenú slivku. Dvere do pitvora aj do izby boli dokorán otvorené.

„ Pane Bože !“ zvolal horár.

Na zemi ležal polesný Lojzo Mazary v krvi a na posteli zasa jeho manželka, tak isto v kaluži krvi. Na druhej posteli ležali dve deti. Chlapec a dievča, taktiež mŕtvi.

„ Beštiálna vražda !“ pomyslel si horár.

Potom prehliadol mŕtvych. Každému kládol ruku na čelo a konštatoval, že všetci sú už studení.

„ Tu sa nedá už nič robiť,“ pomyslel si a vyšiel von z lesovne. Pozrel sa hore a videl, že seno na pôjde už nehorí, iba sa z neho parí. Bol bezradný a hútal :

„ To sa musí ihneď hlásiť na erárne majetky nadlesnému Nogradimu do Kecerovských Peklian. No najprv zabehnem na banskú osadu na Dubník a tam to ohlásim.“

Rýchlo teda vykročil a keď prechádzal okolo studničky, zrazu ostal stáť ako prikovaný.

Pri studničke sedela v ľanovej košieľke dvojročná Lucka, celá uplakaná a vzlykajúca, skoro bez života.

Horár zobral dievčatko na ruky. No to sa ešte len potom rozplakalo. Hlavičku mu položilo na prsia a plaču nebolo konca, lebo aj horár sa rozplakal.

Zrazu počul v maštali bučať kravu.

„ Aha !“ pomyslel si.“ Dobytok treba vypustiť.“

Otvoril maštaľ, odviazal dobytok, vyhnal ho na lúku a pritom držal dievčatko na rukách…

„ Čo teraz ?“ hútal horár.“ Dievčatko tu samé nechať nemôžem.“

Vtom začul v diaľke zaerdžať koňa, a tak sa pustil tým smerom. Keď došiel na kraj lúky, videl prichádzať konský povoz od Ordanok, na ktorom sedeli dve ženy a kočiš. Kuruc zakričal, konský povoz zastal a ženy sa obzreli.

„ Haló ! Poďte rýchlo sem ! V noci ktosi zavraždil polesného Mazaryho s celou famíliou. Potrebujem rýchlo pomoc !“

Keď sa ženy priblížili, horár Kuruc im rozkázal :

„ Zoberte to dieťa na ruky ! Podojte kravu a dajte dievčatku niečo jesť ! ”

Horár s kočišom sa vrátili k zhorenej lesovni. Ženy s dievčatkom išli za nimi. Keď tam došli, horár celú situáciu prezrel podrobnejšie.

Pod starým dubom bola psia búda a vedľa nej ležali so spenenými pyskami dva veľké psy, ktorých pravdepodobne otrávili.

Prechádzajúc okolo šopy zbadal visieť jazdecké sedlo a opýtal sa :

„ Je niektorý z vašich koní jazdecký ?“

„ Áno, ten područný,“ ozval sa kočiš.“ Vy zostaňte so ženami tu. Vypožičiam si vášho koňa a najprv zabehnem na Dubník. Je to len jedna míľa vzdialenosti a tam to ohlásim. Potom zabehnem do Kecerovských Peklian a ohlásim to nadlesnému Nogradimu .“

Keď si nadlesný Nogradi vypočul hrôzostrašnú správu, otvoril okno a zakričal na jedného chlapa :

„ Osedlať, ale rýchlo, dva kone ! Vy, Kuruc, pôjdete so mnou naspäť na Ľaš. Ty, Janko, okamžite ohlásiš celú vec hlavnému slúžnemu do Lemešian. Tu máš list a tam máš koňa.“

Keď sa vrátili horár Kuruc s nadlesným Nogradim na Ľaš, našli tam plno sveta. Boli tam už ľudia z Dubníka a medzi nimi aj hlavný haviar Jozef Bolna. Taktiež tam boli nejakí ľudia z Červenice a niektorí lesníci i horári.

Akosi náhodou tam prišli aj dvaja hajdúsi zo Solivarského erárneho panstva. O štyri hodiny tam bol aj Anton Švarc, banský sudca z Prešova. Vyšetrovanie sa teda začalo.

Sudcovi bolo čudné, že oheň v noci nik nezbadal. Zistil, že v noci bola búrka, potom si to vysvetlil tak, že lesovňa dlho nehorela. Podľa toho usúdil, že vraždy boli spáchané tesne pred lejakom, čiže asi okolo polnoci. Vyšetrovanie brzdilo to, že okrem malej Lucky nebolo nijakého svedka.

Chýlilo sa už k večeru a ľudia sa rozchádzali. Rozhodlo sa, že jeden robotník tam ostane strážiť.

Mŕtvych naložili na voz a dali odviezť do Kecerovských Peklian. Tam sa mala robiť pitva a taktiež truhly.

Lesník Mazary Keller tu nemal nijakých príbuzných.

Keď už sudca odchádzal, zrazu si všimol dvojročné dievčatko, ktoré držala na rukách jedna žena. Akosi naňho zabudol, a preto sa nahlas opýtal :

„ Čo urobíme s dievčatkom, vážení páni ?“

No nik sa nehlásil, a tak sa sudca znova opýtal :

„ Páni ! Dievčatko predsa samé tu v pralese nechať nemôžeme. Kto si ho vozme na starosť ?“

Keď už dlho bolo ticho, horár Kuruc zdvihol ruku a povedal :

„ Ja si ho vezmem, ak mi to veľkomožné panstvo dovolí. Mám síce troje detí, ale s božou pomocou vychovám aj štvrté.“

Ľudia si uľahčene vydýchli. Malú sirôtku síce ľutovali, ale vziať si ju na krk a potom živiť dokiaľ nedorastie, to už bola vážna vec.

Vtedy okrem sirotincov ešte neexistovali nijaké sociálne ústavy.

Nadlesný Nogradi rozkázal dvom ženám, aby dievčatku vyhľadali nejaké šatôčky a ostatné veci. Ženy teda zobrali dve plachty. Do jednej zabalili odev a do druhej malú Lucku.

Keď už bolo všetko pripravené, lesník im zase rozkázal :

„ Teraz zoberte dievčatko na chrbát a zaneste ho cez hory no druhú stranu do horárne na Dúbravu neďaleko Hermanoviec. Budete to mat zaplatené.“

Ženy odišli so zajdami cez Šimonku, tak cez Obracanú studňu do Hermanoviec a nakoniec do horárne Dúbrava.

Keď prichádzali do horárne, bola už tma a malá Lucka v zajde už spala.

Takto prišiel horár Mikuláš Kuruc k štvrtému dieťaťu a malá sirôtka k dobrým rodičom.

Podľa nájdeného dražobného zoznamu odpredali sa movitosti po nebohom lesníkovi Mazaryiovi Kellerovi dňa 25. augusta na dražbe na Dubníku. Nebolo toho veľa. Uvediem aspoň niektoré zaujímavosti. ako ich uvádza dražobný zoznam v šarištine. Je to zaujímavé :

Jedna krava trojročná kešastka, Keša še volá

Jedna jalufka dvojročná belava, Darufka jej meno

Štyri švine šescmešačné kandraté, tri vepre, jedna švinka

Jedna šafáreň prázdna Jedna lafka šedaca

Tri vedra bľachovo, jedno jest dziravé

Jedna puška dobrá

Jedna puška popsutá

Jeden stul drevený

Šternac kury jarabaté

Jeden kohút červený

Jeden bilý pšik kandratý s chvostom odrubaným, Dunčo še volá

Ako vidíme, naši predkovia to písali všetko obrátene, ale písali, a preto sme na nich hrdí.

Toľkoto značne skrátený dražobný zoznam v šarištine R D. 1799 Sógyar archív Nr. 902/16 8 25 (trochu gramaticky upravené).

Lucia Kellerová sa prebrala zo spomienok svojej minulosti, keď si na žehličke popálila prst.

„ Áno, áno, mám už tridsať rokov,“ pomyslela si.“ Ako ten čas uletel. ”

Zobrala bielu blúzku a začala ju žehliť. Opäť však upadla do mrákot o svojom detstve. Lenže teraz už spomínala zo svojej pamäti.

Malej sirôtke nebolo u horára Kuruca zle. Jej nevlastní rodičia boli k nej láskaví.

Horár mal troch synov a najmladší bol už osemročný, preto sa horárka dievčatku potešila. Vychovala ju ako vlastnú dcéru, ba ešte lepšie. Chcela ľuďom ukázať, že dievčatko sa má u nej dobre.

Erárne panstvo zo Solivaru prispievalo na výchovu siroty až do jej šiesteho roku. Potom sa hotovosť z dražby a subvencií vyčerpala a na Luciu už nik neprispieval.

No rodina Kurucových ju vychovávala ďalej, lebo horárka mala dievčatko veľmi rada.

Začiatkom decembra, keď mala Lucia desať rokov, konala sa v Slanských horách kráľovská poľovačka. Začala sa v Čiernej hore neďaleko Zlatej Bane, pokračovala cez Šimonku a skončila sa až na severnej strane Oblíka neďaleko Hanušoviec. Na tejto poľovačke sa zúčastnila šľachta. Boli tam grófi, baróni, kráľovskí radcovia a ministri.

Medzi hosťami poľovačky boli aj dve vznešené dámy, a to manželka grófa Barkóciho a manželka istého generála z Pešti.

Po poľovačke bol zraz účastníkov v horárni na Dúbrave.

Guláš sa varil v kotlíkoch na dvore. Kúsok ďalej obhrýzali poľovnícke psy kosti. Vonku bolo ešte pomerne teplo. Na stromoch bola inovať, ale snehu ešte nebolo. Za záhradou na lúke stáli v radoch koče a kočiši čistili sklá na kočových lampášoch. Horáreň nemohla prijať všetkých účastníkov do vnútra, a preto boli stoly a lavice pripravené vonku na dvore. Na krátky čas to vyhovovalo.

Domáci v horárni mali plné ruky práce a medzi nimi aj desaťročné čiernovlasé dievčatko Lucia.

Dámy sedeli na konci stola a pozerali sa na pekné dievčatko. Vtom jedna z nich povedala :

„ Icuka ! Pozri sa na to pekné dievčatko s tými čiernymi vláskami a na tie jej pekné oči. Stavím sa, že to dievča nie je horárova dcéra.“

„ Prečo si to myslíš ?“

„ Pozri, veď horár je červenovlasý, aj jeho synovia sa na neho ponášajú. Ale to dievča nie. Počkaj, zavolám niektorého lesníka a opýtame sa.“   Grófka kývla na polesného Janiča a opýtala sa ho :

„ Pán polesný, pozrite sa na to dievča s tými čiernymi vláskami, všakže to dievča nie je odtiaľ ?“

„ Ako to ráčite myslieť, vaša výsosť ?“

„ No, že to nie je Kurucova dcéra.“

„ Máte pravdu, vaša milosť. To dievča nie je jeho vlastná dcéra, je úplná sirota.“

„ Boli by ste taký láskavý a niečo nám o nej povedali? Táto dievčina ma akosi zaujíma.“

„ Veľmi rád, vaša milosť. Lenže ja o tom dievčati veľa neviem. Radšej vám zavolám nadlesného Nogradiho, ten o nej vie všetko.“

Polesný Janič sa trochu vzdialil a zakričal :

„ Ďuri, poď sem ! Pani veľkomožná grófka ťa volá.“

Nadlesný Nogradi sa postavil pred dámy do pozoru a zasalutoval :

„ Hlásim sa na rozkaz, vaša výsosť !“

„ Ráčte si sem sadnúť, pán nadlesný, chcem sa s vami trochu pozhovárať. Pán nadlesný, pred chvíľou som tu videla jedno asi desaťročné dievčatko. Kurucovu nevlastnú dcéru. Neboli by ste taký láskavý niečo mi o nej povedať ?“

„ Veľmi rád, pani veľkomožná. O tomto dievčatku viem všetko. Bol som predstaveným jej nebohého otca, ktorý bol polesným na Ľaši. To je tá velikanská lúka, čo ráčili vidieť pod Šimonkou. Práve pred ôsmymi rokmi ho akýsi banditi beštiálne zavraždili i s celou famíliou.“

Nadlesný dámam vyrozprával celú tragédiu. Keď skončil, dámam vyhŕkli z očí slzy.

„ Chudinka, nemá nikoho,“   povedala grófka.

„ Ďakujeme vám, pán nadlesný, môžete odísť. Ešte raz vám ďakujeme,“ povedala generálova manželka.

Grófka si zavolala manžela nabok. Chvíľu sa s ním rozprávala a gróf iba prikývol hlavou :

„ Áno, áno, pravdaže môžeme. Zariaď to,  ako uznáš za vhodné.“

Gróf Barkóci sa rozpamätal na tú vraždu na Ľaši spred ôsmich rokov.

Práve vtedy prešla popri nich malá Lucia a grófka povedala grófovi :

„ To je ona.“

„ Skutočne krásne a zaujímavé dievča.“ Poznamenal gróf. Horár Kuruc niesol na ruke narúbané drevo pod kotlíky. Grófka kývla na neho a on sa jej hneď poklonil až po zem so slovami :

„ Čo ráčia rozkázať, pani veľkomožná ?“

„ Pán horár ! Buďte taký láskavý a zavolajte nám sem vašu dcérku Luciku. Chceme sa s ňou porozprávať. ”

Horár sa trochu preľakol, uklonil sa, odišiel a poslal dievča.

Lucia sa dámam veľmi pekne poklonila a tíško sa opýtala :

„ Vaša milosť ma ráčila volať ? ”

„ Áno, Lucika, sem si sadni, chceme sa ťa na niečo spýtať. Počula som tvoju smutnú minulosť.“ Grófka chytila Luciu za ruku a opýtala sa jej :

„ Ako sa ti tu vodí u tvojich nových rodičoch ?“

„ Nemôžem sa sťažovať, vaša veľkomožná výsosť. Moji noví rodičia sú ku mne od samého začiatku láskaví. Nedali by mi ani ublížiť. ”

„ Vieš čo, Lucika ? Chceme ti trochu pomôcť.“

Grófka sa rozhliadla a zbadala, že mužská spoločnosť sa už začína rozveseľovať. Vínko už urobilo svoje, čochvíľa sa tu bude spievať. Vstala od stola, chytila Luciku za ruku a riekla :

„ Poď !“

Vznešená dáma zaviedla dievča na koniec dlhého stola, za ktorým bol peň po zrezanom strome a prikázala jej :

„ Tu vystúp !“

Keď už Lucinka stála na pni, grófka sa poohliadla, zatlieskala rukami a mužská spoločnosť stíchla. Potom začala rečniť :

„ Vážení páni, pred ôsmymi rokmi v týchto horách na Ľaši sa stala tragická udalosť. 9. augusta roku pána 1799 v noci kruto zavraždili polesného Luiga Kellera, jeho manželku a dvoje detí. Ako zázrakom sa vtedy zachránilo dvojročné dievčatko, ktoré vrahovia akosi nezbadali. To je ono. to dievčatko“ a ukázala na Luciu. „ To je tá malá sirôtka z Ľaše a súčasne aj atrakcia dnešného dňa.“ Grófka rečnila ďalej : „ Rodičia tejto siroty položili na oltár týchto veľhôr svoje životy. Ak by nemalo panstvo nič proti tomu. navrhujem, aby sme malú sirôtku niečím obdarovali.“

Na to mužská spoločnosť hneď siahla po svojich peňaženkách a grófka rozkázala dievčaťu :

„ Chyť zásteru do dvoch rúk a nastav ju !“

V tej chvíli sa stalo, čo v Uhorsku nebývalo. Neviem prečo, či preto, že pri dievčati stála pekná grófka, ale mužská spoločnosť vstala spoza stolov a každý rad-radom prešiel okolo siroty.

Grófka ako prvá položila desaťzlatovku so slovami :

„ Na! Tu máš, maličká. Nech ti tvoji rodičia za ne niečo kúpia.“

Lucia stála na pni ako madona. Mužská spoločnosť prechádzala okolo nej a každý jej do zástery hodil zlaté alebo strieborné peniaze. Lucia sa každému osobne poďakovala, poklonila a grófka jej každého darcu osobne predstavila :

„ To je pán veľkomožný gróf,  to je pán minister…“

Keď sa už všetci vystriedali, grófka rozkázala :

„ Teraz to zanes svojim rodičom, aby nebol osud k tebe taký krutý.“

Lucia vysypala zlato a striebro do korýtka a horárka sa chytila až za hlavu :

„ Pane Bože, toľký majetok ! Lucka moja, veď sme sa stali boháčmi.“

Vonku sa už stmievalo a hajčaky práve zapaľovali veľkú vatru ohňa. Mužská spoločnosť už začínala spievať.

Polesný Janič z hanušovského panstva pripravil hosťom milé prekvapenie.

V stodole bolo pódium na štyroch kolesách. Bolo na štyri kroky široké a päť krokov dlhé. Vzadu bol pevne priskrutkovaný cimbal a za ním stolička.

Vtom, keď začal gróf Barkóci spievať, desať chlapov vytislo cez otvorené vráta stodoly pódium s hrajúcou osemčlennou rómskou kapelou Erného Muchu z Hanušoviec.

Muzika sa niesla do tichého decembrového večera a mladý gróf Hadek Barkóci začal ťahať prekrásnu lesnícku pieseň :

„ Hmla spadla na hory,

srdce mi umorí, lebo ja boľavú dušu mám.

Ój, hora, hora zelená,

zdvihni hmlu do rána, otvor slncu dvere dokorán.

Ej, vetrík,  vetrík tichučký,

privej k nám, privej krásnu vílu,

ktorú ja túžobne čakám.

Ach, víla lesná, spanilá,

akú ja smutnú dušu mám,

vlož mi do nej silu, nech tu v horách vytrvám.

Ó, príď víla krásna, ľúbezná,

po tebe ja veľkú túžbu mám,

s rosičkou ťa ponúknem,

potom ti srdce svoje dám.“

Grófka bola tak trochu poétka, a preto si dala urobiť menšiu vatru ďalej od mužskej spoločnosti, aby mohla vychutnávať hudbu z diaľky. Sedela tam so svojou priateľkou a tíško pletkovali. Keď už vyčerpali hovor a nemali sa o čom zhovárať, práve vtedy doniesol horár narúbané suché drevo na oheň.

Grófka sa ho opýtala :

„ A čo Lucika, ešte nespí ?“

„ Ach, kdeže ! Ona a spať ? Tá by počúvala muziku deň a noc.“

„ Pán Kuruc, tak nám ju sem pošlite, aby nám bolo veselšie.“

Horár odišiel a práve vtedy primáš Erné spustil obľúbenú pieseň :

„ Spadla rosička,

dolu z nebíčka

a ja si osedlám svojho koníčka.“

Malá Lucia sa dámam uklonila a povedala :

„ Som vám k službám, vaša urodzenosť.“

„ Sadni si sem medzi nás. Lucika, budeme sa rozprávať. Ale, veď ty si slabo oblečená. Haló, kočiš ! Dones sem z koča dve prikrývky !“

Kočiš doniesol prikrývky a grófka Luciu do nich zabalila ako starostlivá matka.

„ Táák a teraz sa budeme rozprávať. Čím chceš byť, Lucika ?“

„ A čímže môže byť horárova dcéra ? Vyrásť, vydať sa, založiť si rodinu, vychovať deti a potom zomrieť. To je všetko, čo horárova dcéra môže dokázať.”

„ A nechcela by si ísť s nami do mesta, chodiť do škôl a niečomu sa priučiť ?“

„ Vaša výsosť, pravdaže by som chcela, ale o tom ja nerozhodujem. O tom všetkom rozhodujú moji rodičia a tí na štúdium peniaze nemajú.“

„ A keby si mohla ísť s nami do mesta a chodiť do školy, čím by si chcela byť ?

„ Vaša urodzenosť, chcela by som byť doktorkou.“

„ Akú doktorku máš na mysli, Lucika ? Doktorátov je veľa. Máme napríklad doktorát justície, teológie, medicíny atď. ”

„ Chcela by som byť takou doktorkou, čo lieči chorých ľudí.”

„ Ach tak ! Teda doktorkou medicíny. Lekárkou by si chcela byť, však Lucka ?“

„ Áno, vaša milosť, alebo aspoň ošetrovateľkou chorých ľudí by som chcela byť.“

„ No, dobre,“ povedala grófka. „ Teda šla by si s nami. keby si mohla ?“

„ Áno, ale.

„ Aké ale ?!“

„ Keby som nebola do učenia súca, alebo by sa mi to nepáčilo, aby som sa mohla vrátiť naspäť do horárne.“

„ Stane sa tak, Lucika. A teraz choď a pošli sem tvojich obidvoch rodičov, otca i matku.“

Mužská spoločnosť spievala a muzika do tichej noci hrala pieseň siroty :

„ Zachodí slniečko za tie tmavé hory,

Jáj, Bože môj, Bože, jak mňa srdce bolí.

Zomrela mi mamka, nemám už nikoho,

tak ja musím odísť do sveta šíreho.

Ach, Ježišu Kriste, vysoko máš nebe,

nôžky mám maličké, nedočiahnem k tebe.“

Horárka a horár sa narýchlo upravili a predstúpili pred dámy.

„ Vaša veľkomožná výsosť nás ráčila volať ?“ spýtal sa horár.

„ Áno, volala som vás, milí rodičia. Najsamprv vám chcem v mene všetkých sirôt tohto sveta poďakovať za vaše dobré srdce, že ste sa zmilovali nad biednou sirotou Lucikou a vychovávate ju ako vlastnú dcéru. A teraz mi povedzte niečo o nej. Aké je to dievča ? Je poslušná ?“

„ Áno, pani veľkomožná. Poslúcha, chodí do školy do Hanušoviec a dobre sa učí.“

„ Koľko rečí ovláda ?“

„ Tri ako my, pani veľkomožná. Maďarský, slovenský a dosť dobre nemecký.“

„ Pán Kuruc,“ riekla grófka.“ Tá malá sirota okrem toho, že je krásna, je aj veľmi múdra. Škoda by ju bolo nechať v pralese. Bolo by ju treba poslať do škôl.“

„ Ale ako, pani veľkomožná ? Ja som len obyčajný horár a mám ešte troch synov.“

„ Práve preto som vás zavolala. Vy ste malej sirote doteraz na vaše podmienky dali veľa. Teraz by som chcela i ja jej niečo dať. Dať ju do škôl.“

Horár súhlasil ihneď, ale horárka váhala, lebo by sa musela s milovanou dcérkou rozlúčiť. No nakoniec súhlasila a privolila. Dohodli sa, že o týždeň pre Luciu príde koč alebo sane. A naozaj, o týždeň prišli pre ňu sane, lebo napadol sneh.

Keď kočiš vystupoval zo saní, sneh sa len tak sypal.

Lucia už bola pripravená. Mama jej dala narýchlo ušiť šaty podľa mestského strihu. Horárka pozrela von oblokom a povedala :

„ Ale veď v takomto počasí dievča nemôže ísť. Veď ju sneh zasype !“

„Hneď tu bude aj domec na saniach,“ povedal kočiš a začal napínať plachty. Potom dal na spodok saní ešte veľa slamy a skrýša bola hotová.

Keď matka zbadala v saniach veľa kožušín, napokon povedala :

„ No, hádam len v toľkých kožušinách nezmrzne.“

Luciine veci naložili do saní, horár si priviazal zvonku na sane lyže, lebo chcel malú Lucku vyprevadiť až do Podčičvy za Vranov. Tam na panstve dočasne bývala grófka a pred Vianocami chcela vziať Luciu do Pešti.

Nastalo lúčenie :

„ Ďakujem vám, drahá mama ! Ďakujem vám za všetko. Boli ste ku mne ozajstná mama. Neviem, ako sa vám v živote odslúžim za vašu lásku, za výchovu od prvého dňa, keď ma k vám priniesli v plachte ako malú sirôtku a vy ste sa ma s vďačnosťou ujali. Ďakujem vám, drahí rodičia, ešte raz vám za všetko ďakujem.“

Plaču a náreku nebolo konca kraja. Najviac plakali jej nevlastní bratia, ktorí zo závisti pre jej krásu Lucii veľakrát krivdili.

„ A čo s peniazmi ?“ opýtala sa mama.

„ S akými peniazmi ?“

„ No tie, čo ste darovali na poľovačke, veď je to rozprávkový poklad.“

„ Tie peniaze si nechajte, drahí rodičia, za moju výchovu, i tak vám ostanem do smrti dlžná. Myslím, že grófka má peňazí dosť.

Napokon muselo lúčenie prestať, bič praskol, sane sa pohli a hneď v tej chvíli sa ozvali hrkálky na saniach. Lucia im ešte raz zamávala, ale to už sane leteli. Bolo počuť iba dvojhlasnú pieseň hrkálok :

„ Tra-tra-tra-tri-tri-tri.“

Keď sane došli na zákrutu nad dolinou, Lucia zbadala v doline pár učupených domčekov. Bola to začínajúca obec Pitrovce.

Lucia si pomyslela :

„ Aha, tam v tom modrom domčeku na kopci býva moja najlepšia kamarátka, Anča Čurlíková… Aká škoda, že sa s ňou nemôžem rozlúčiť.“

Sane sa začali spúšťať do doliny Hlibovec a kočiš stále kričal :

„ Pŕŕŕ, pŕŕŕ !“

Keď už boli sane v doline pri potoku v Hlibovci, Lucia sa ešte raz obzrela dozadu. Nad Hanušovcami v povetrí poletovali vrany a mávali krídlami. Lucia im tiež zamávala. Napokon sa vrany stratili za kopcom a Lucia sa stratila tiež. Nikdy viac sa do horárne pod Oblík nevrátila, ani  svojich nevlastných rodičov a súrodencov viac nevidela. Pohltil ju svet.

Na konci Hliboveckej doliny sane odbočili na kráľovskú cestu z Hanušoviec do Vranova.

Starý horár vyprevadil svoju nevlastnú dcéru až do Podčičvy za Vranov.

Grófka prišla Luciu privítať na dvor kaštieľa. Kuchárovi rozkázala, aby horára pohostil a na cestu mu dal jedlo i do poľnej fľaše vína.

Keď starý horár prechádzal cez most ponad rieku Ondavu, ešte raz sa obzrel za seba.

V kaštieli na balkóne stálo dievča a mávalo mu. Horár jej tiež zamával a vtedy videl Luciu posledný raz.

Týždeň pred Vianocami odcestovala celá grófska rodina do Pešti a Luciu vzali so sebou.

Lucia sa nazdávala, že ju grófka bude držať stále pri sebe. No hneď po príchode do Pešti zbadala, že tomu tak nebude.

Grófka si ju zavolala a vysvetlila jej takmer matersky, že ona ako grófka sa nemôže ňou stále zaoberať a že jej ďalšiu výchovu preberá istá dáma, vdova po vysokom dôstojníkovi.

Lucia bola múdra a bystrá, preto to skoro pochopila.

Dáma, ktorá ju prevzala do výchovy, bola stelesnená dobráčka. Vo vojne proti Napoleónovi stratila manžela i syna. Luciu si od prvej chvíle obľúbila a bola jej nielen vychovávateľkou, ale aj matkou.

Prešlo niekoľko mesiacov a dievča si celkom zvyklo na nový život. Spočiatku Lucia svojim rodičom písala často, ale nikdy sa nesťažovala, vlastne nemala ani prečo. Vodilo sa jej dobre. Po čase písala domov do horárne pod Oblík čoraz menej. Chodila do škôl, navštevovala všelijaké  kurzy, vzdelávala sa taktiež hudobne. Ovládala už všetky noty a poznala hudobných géniov. Vedela prekrásne hrať na klavíri, naučila sa veľmi pekné piesne, slovom život ju tešil. Keď jej sadol na dušu smútok, sadla si za klavír,  začala hrať a spievať. Takto rozveseľovala i svoju starú vychovávateľku.

Dievča dovŕšilo šestnásty rok a myslelo si, že jej život bude stále pekným snom. Veď čaro života začalo, lebo Lucia bola veľmi pekná. Pekne ju obliekali a jej krásne mandľové oči očarili každého muža. Vyzeralo to pre ňu naozaj sľubne.

Zrazu to prišlo ako blesk z jasného neba. Pohroma za pohromou.

Jedného krásneho májového rána 1813 jej vychovávateľka i matka v jednej osobe, dostala silnú porážku. Za niekoľko minút už nebola medzi živými.

A tak Lucia stratila nielen vychovávateľku, ale i matku, ktorú dospievajúce dievča potrebuje najviac. Nestihla sa ešte spamätať z jedného úderu a už tu bol ďalší krutý úder.

Jej dobrodinka a mecénka grófka zomrela v Bardejovských kúpeľoch, kde sa liečila. Zomrela tak rýchlo, že nestačila urobiť nijaký závet, čo sa má stať s Luciou a kto ju bude vychovávať.

Ešte pred mesiacom to vyzeralo sľubne, ale teraz… Lucia chodila so zvesenou hlavou.

Jedného dňa si dal dievča zavolať mladý gróf Hadek,  príbuzný jej nebohej dobrodinky.

Ale ešte sa ani pred mladého grófa nedostala, už si ju dal zavolať starý gróf Barkóci. Dobre vedel, čo zamýšľa jeho mladý gróf lebo so svojou manželkou dobre nežil. Starý gróf udrel päsťou o stôl a povedal :

„  Hlavné slovo tu mám ešte stále ja !“

Keď už Lucia sedela v kancelárii u starého grófa, starec sa jej opýtal :

„ Čím by ste chceli byť, slečna ?“

„ Chcela by som študovať medicínu.“

„ Medicínu ?!“ , začudoval sa gróf a zamračene povedal : „ Vy, slečna, ste so svojou krásou súcejšia na dôležitejšie veci ako je obyčajná lekárka. Ste dobre urastená, pekná, múdra a bystrá žena. Chýba vám trochu odvaha, ale tej sa naučíte.“ Potom gróf pokračoval ďalej : „ Chceme z vás urobiť vojenskú oficierku.“

„ Oficierku ?“ čudovalo sa dievča.

„ Vidím, že sa tomu čudujete, slečna. Mám na mysli oficierku, ktorá bude chodiť stále v civilných šatách. Pekne sa obliekať, chodiť stále do vysokej spoločnosti, zabávať sa a pritom plniť poslanie našej drahej vlasti i brániť ju pred nepriateľom.“

„ Vaša výsosť, koľko rokov sa budem musieť učiť tú polovojenskú alebo vojenskú profesiu ?“

„ Celé tri roky, slečna. Bude to pre vás zaujímavé. Budete sa ďalej učiť hrať na klavíri, budete musieť poňať všetkých hudobných géniov a spisovateľov. Naučia vás veľmi pekne tancovať a aj balet sa budete musieť naučiť. Taktiež sa musíte naučiť veľa rečí, slovom i písmom. Naučia vás dokonale jazdiť na koni. strieľať z pištole aj z pušky. Priučia vás trochu lekárskemu bosoráctvu i chémii. Budete musieť poznať dokonale zemepis a rozumieť sa mapám. To je na začiatok všetko. Ostatné sa vám bude vysvetľovať počas štúdia a výcviku. Tak čo, slečna? Bude sa vám páčiť takéto vzdelanie ?“

„ Možno áno, ale mohla by som vedieť, kto bude za moje učenie zodpovedať a viesť ho ? Bude to žena alebo muž ?“

„ Zodpovedná za vaše učenie bude jedna vysokopostavená žena. Vašimi učiteľmi budú ženy aj muži.“

A tak mladá deva Lucia Kellerová Mazaryiová nastúpila štúdium a ani sama nevedela, kedy sa z nej stala vyzvedačka. Potom už všetko bežalo rýchlo. Dievčina sa zúčastňovala rôznych zábav vyššej spoločnosti. Chodila na hostiny grófov a barónov. Dostala sa až na kráľovský dvor ako dvorná dáma. Všade plnila svoju funkciu presne a dokonale. Keď už ovládala osem rečí, poslali ju do Francúzska, Holandska, ba i do cárskeho Ruska. Všade splnila svoje poslanie s úspechom.

Samozrejme, ako vyzvedačka už domov nepísala, lebo jej to zakázali.

Keď už prestali ohrozovať Rakúsko-Uhorsko napoleónske vojská a nakrátko nastal v Európe mier, uhorskí magnáti presedlali a zamerali Luciu na opálovú problematiku. Chceli vedieť, koľko približne zarábajú na drahom opále z Dubníka rakúski árendátori.

Len čo   začala pracovať ako vyzvedačka okolo opálov, zbadala, že sa tomu nerozumie. Tak sa stalo, že s povolením a podporou uhorského ministra financií sa zapísala na štúdium geológie. a zároveň aj na medicínu, ktorá ju najviac zaujímala. Študovala geológiu. medicínu a súčasne bola opálovou vyzvedačkou vo Viedni. Maďarskí magnáti už približne vedeli, aké rozprávkové sumy získali z opálov traja rakúski baróni, a to barón B., barón SCH. a barón Lencz.

Tak sa   teda stalo, ako už čiastočne vieme, že po dvadsiatichtroch rokoch Maďari odmietli Rakúšanom dať ďalšie povolenie dolovať opál na Dubníku. Svoje odmietavé stanovisko zdôvodňovali tým, že ich Rakúšania oklamali cestou Mareka Szentiványiho, ktorý bol v skutočnosti obyčajná nula a opál ťažili Rakúšania, hoci v roku 1809 mal mať a dolovať drahý opál Maďar.

Keďže opálové bane na Dubníku neboli v prevádzke a barón Lencz bol v Košiciach. Ministerstvo financií presunulo Luciu Kellerovú do Košíc začiatkom mája roku 1825.

Nuž také bolo detstvo Lucie Kellerovej !