Bolo krásne májové ráno. V Košiciach všade kvitli stromy voňali kvety. Baróna Lencza však nič netešilo, lebo práve týždňom mu odmietli žiadosť o nájom opálových baní na Dubníku. Založil si ruky za chrbát a takto sa prechádzal po svojej veľkej prepychovej kancelárii na prvom poschodí. Pristúpil k písaciemu stolu a obrátil týždenný list na stolovom kalendári. Pritom si unavene sadol na stoličku za písací stôl a monologicky vyhlásil :
„ Do čerta ! Veď už štyri roky ležia dubnícke opálové bane ladom … a tí sprostí ministri v Uhorsku nie a nie popustiť a dohodnúť sa, kto bude ich ďalším árendátorom. Veď dnes je 11. mája a píše sa rok 1827. Do roku 1823 bol nájomníkom opálových baní Maďar Marek Szentiványi. Áno, áno, dvadsať rokov. A pretože on nemal peniaze, opál ťažili v tichosti. Skutočnými nájomcami baní však boli Rakúšania a to barón Jozef B. a spol. Na tom sa predsa nič nemení, i keď je to tak trochu špekulácia.“
Barón si na všeličo pospomínal a pritom zistil, že už o týždeň bude mať tridsaťšesť rokov. Z myšlienok ho vyrušili prekrásne hodiny stojace v kúte, ktoré práve odbili ôsmu hodinu rannú. Vtom ktosi zaklopal na dvere.
„ Voľno !“ ozval sa barón.
Do nádhernej kancelárie vstúpil sluha, hlboko sa uklonil a hlásil :
„ Horár z Juskovej Vôle, Jánoš Nagy, čaká v prijímacom salóne, že ho vaša výsosť ráčila predvolať.“
„ Áno, áno, volal som ho,“ riekol barón. „ Ihneď ho sem pustite !“
Dvere sa zase otvorili a do prepychovej kancelárie vstúpil tridsaťsedemročný horár. Hlboko sa uklonil a hlásil vojenským spôsobom :
„ Pán nadlesný Szembratovics ma sem poslal, že ma vaša výsosť volá. Hlásim sa teda na rozkaz.“
„ Áno, áno, Nagy, volal som vás. Sadnite si na stoličku, chcem s vami hovoriť.“
Veľkomožný sa na stoličke spriamil a začal sa formálne horára vypytovať, koľko je v lese jeleňov a inej divej zveri. Či sa neobjavili vlci, medvede atď. Nakoniec, keď formálny hovor ukončil, opýtal sa horára :
„ Nagy a nie je vám smutno tam v „ Horárni pod Rokytovou “ ?“
„ Vaša výsosť, lesníkovi nikdy nemôže byt smutno, keď má okolo seba hory,“ riekol horár.
Veľkomožný pán nad písacím stolom sedel trochu nahnutý a tváril sa akoby pozeral do spisov. Napokon vypustil z cigary kotúč dymu. narovnal sa a povedal :“ Mal by som pre vás dievča, Nagy. Totiž, dal by som vám za manželku svoju chyžnú Luciu. Čo na to poviete ?“
Horár sa trocha začervenal :
„ Ak si to pán veľkomožný želá, je mojou povinnosťou poslúchnuť. Veľkomožní páni najlepšie vedia, čo poddanému pristane a čo nie. Ožením sa teda s tou slečnou, ktorú mi vaša urodzenosť ráčila ponúknuť.“
Pán urodzený rozmýšľal a potom povedal :
„ Je v tom síce malý háčik… Ale myslím si, že vám to nebude prekážať. Totiž dievča, ktoré vám ponúkam, je už dva mesiace v druhom stave… No, nebojte sa. Nemusíte čakať, až sa jej dieťa narodí. Požite si s ňou trochu, užite si jej a potom ju nechajte zablúdiť v pralese tak, aby sa z neho viac nedostala… Myslím si, že mi pomôžete. Veď len mne môžete ďakovať. Urobil som z vás horára, dal som vám postaviť novú horáreň pod horou Rokytovou, ináč by ste bol pastierom svíň dodnes.“
„ Vaša urodzenosť,“ ozval sa horár. „ Pravdaže urobím ako mi ráčite rozkázať. Vezmem si tú slečnu na váš rozkaz. Dievku, ktorú mi ráčite ponúknuť si vezmem a budem s ňou žiť. I dieťa, ktoré sa jej narodí, budem vychovávať ako svoje vlastné.“
Barón po týchto slovách vybuchol ironickým smiechom :
„ Ale si ty hlúpy ! Veď som ti dosť jasne povedal, čo s ňou máš spraviť. Ale dobre, dohodli sme sa.“
„ Áno, ako rozkážete, vaša urodzenosť. Len či ona bude bývať v pralese, či neutečie späť do mesta.“
Baróna od smiechu dobre neroztrhlo, ale musel sa premáhať, až nakoniec povedal :
„ Nebojte sa! To dievča je z lesa a neutečie vám. Teraz pôjdete k holičovi ! Je tu naproti. Tu máte tri zlatky na bežné výdavky.“
Horár Nagy bol skoro po sedliacky oblečený. Barón si to všimol a povedal :
„ Počkajte ! V takýchto šatách sa nemôžete pred slečnou Luciou ukázať. Je to veľmi vzdelaná žena, naľakal by ste ju.“
A tak pán veľkomožný zaviedol horára na prízemie a zakričal na sluhu :
„ Feri ! Ustrojíš mi tu horára Nagya! Vyberieš mu jednu lesnícku uniformu. Nie celkom novú, ale zato obstojnú. Keby mu dobre nesedela, nech mu ju krajčír Gombár trochu upraví. Dbajte o to, aby bol dobre ustrojený ako lesník, nie ako sedliak.“
Napokon veľkomožný pán zavolal horára trochu bokom a potichu mu povedal :
„ Nikomu ani muk, že sa idete ženiť. Na otázky zvedavcov odpovedajte, že idete ako posol do Ujheľa. Rozumeli ste ?“
Zatiaľ, čo horára Nagya umývali, strihali, barón chcel, aby sa aj Lucia trochu prichystala a preto zazvonil.
Po zaklopaní sa vo dverách prepychovej kancelárie objavila tridsaťročná Lucia Kellerová Mazaryiová.
Keby maliar bol hľadal tú najdokonalejšiu modelku pre svoju tvorbu, zaiste by si bol vybral ju.
Lucia bola dosť vysoká, no nie dlhaňa. Dobre urastená, pekne stavaná a mala veľmi peknú postavu. Mala dosť oblé poprsie a trochu tmavšiu pleť. Čierne vlasy, výrazné, trochu koso uložené oči a prekrásne dlhé mihalnice. Keď tak stála vedľa baróna, nik by nepovedal, kto ich nepoznal, že to nie je jeho manželka, ale len jeho slúžka.
Keď už dlhšie stála pri dverách, barón zdvihol hlavu od písacieho stola a oznámil jej, akoby to bola obyčajná vec :
„ Asi za štyri hodiny dostanete pytača ! Príde vás popýtať o ruku jeden lesník. Vie už o vás všetko, i to, v akom stave ste. Na dnes ste voľná ! Môžete sa ísť ustrojiť. Ale nikomu ani muk ! Rozumeli ste ?
Lucia Kellerová sa ocitla vo svojej izbe plná rozpakov pomyslela si :
„ Akí sú tí veľkomožní páni bezcitní. Oznámia to človeku, akoby sa jednalo o nejakú hračku a nie o človeka. Dostaneš pytača a hotovo ! A musíš sa za neho vydať, či chceš, alebo nechceš.“